po konci príde začiatok...

„Koľko chcete za ten obraz?“ pýtam sa pri pohľade na obraz neznámeho človeka upierajúceho pohľad priamo na mňa. Jeho pohľad bol niečim zaujímavý, odlišný od pohľadov, ktoré na mňa denne mieria z môjho okolia.

„Prepáčte, to nieje obraz, ale zrkadlo.“ odpovedá mi Niekto. Nikto však nablízku nie je a s týmto vedomím si pomaly všímam interiér kúpeľne.

„Tak čo s ním mám urobiť?“ pýtam sa v duchu.

„To je na iba na tebe. Prídem za tebou o mesiac a zhodnotím, či je to zrkadlo zaujímavejšie, alebo je naň stále taký pochmúrny pohľad.“ odpovedal mi Nikto a odišiel Niekam.

Posledné tri týždne poriadne pršalo. Dovolil by som si povedať, že doslova lialo. Nehovorím však o počasí, ale o niečom úplne inom. Pršalo. Áno. Ale pršal skôr alkohol ako dažďová voda. Lialo. Aj to. Ale neliala voda z oblohy. To sa liala pretvárka z mojej tváre ktorá hovorila okoliu, že je všetko v poriadku a nič z toho, čo sa za poslednú dobu stalo, sa vlastne nestalo. Má to však niečo do seba, lebo po čase si človek všimne, že tej pretvárke aj sám uveril. A potom môže s čistým svedomím povedať, že už neklame iba svoje okolie, ale hlavne samého seba. Čo môže byť v konečnom dôsledku aj úľava pre svedomie. Veď čo, klamem len seba. To, že tomu veria aj ostatní je už len vedľajší efekt a vôbec ma to netrápi. A ten alkohol ma tiež svoje výhody. Človek sa môže zabaviť, baliť ženy bez výčitiek svedomia, v lepšom prípade si na to na druhý deň ani nepamätať... ale to na čo si z toho pamätám mi naháňa trochu strach.

To už bude asi nejaký psychický blok, alebo diagnóza určená skôr na rozjímanie pre psychiatra ako môjho mozgu, ktorý už aj tak rezignoval. Zbaliť ženu... nieje nič ľahšie. Dostať ju tam kde treba... taktiež pohoda. Spraviť však to, kvôli čomu som to všetko podstupoval? Nemožné.

„Keď nemôžeš mať tú jedinú, prečo by si mal mať nejakú inú?“ kričí na mňa Niekto.

Opäť sa prišiel na mňa pozrieť. Zjavne nieje spokojný s tým čo som so sebou spravil. Ani sa mu nečudujem. Tak sa radšej na to vykašlem, nájdem chalanov, dám si ešte za jeden a idem domov. Nepotrebujem sa baviť s partiou štyroch chalanov, keď som sa nedokázal baviť ani s jednou ženou.

Pozerám na seba v zrkadle. Niečo sa mi nepáči. Hmmm čo asi? Serem na to, vytiahnem holiaci strojček a oholím si hruď. Už dávno som ju takto nevidel. Ani som si pred tým neuvedomoval že to telo čo so sebou všade ťahám je vcelku dobre vypracované a pravdepodobne by nejedná žena dala čokoľvek za to, keby jej drahý mal namiesto pivného brucha to na čo som sa pozeral. Ale tak ich chyba a vlastne moja tiež. Na chvíle depresie je najlepšia deštruktívna hudba. Nič tvrdšie ako Nightwish však nezvládam, tak som sa musel uspokojiť aj s tým. Keď sa to dá dostatočne nahlas tak že sa mi ešte na prízemí v dome otriasajú poháre v kuchyni, to je ten správny, žiadaný efekt. Sadnem za klavír, trochu si s nimi zahrám, i keď bohviečo to nieje, tak ale spraví to človeku dobre. Vždy keď mám zlú náladu, tak sadnem za klavír a hrám. A pomáha to. Buď sa upokojím, alebo do neho trieskam kým mi už na zlú náladu neostane síl. On si vlastne chudák väčšinou odnesie všetky moje prešľapy, nezdary, ale aj chvíle, keď mi je naozaj dobre. Vtedy som na neho dobrý.

Pred nedávnom sme sa boli pozrieť na jednej speváckej súťaži. Na moje prekvapenie prišiel aj kamarát Bicista, ktorý už však pôsobí niekde v Brne. Po skončení súťaže celý rozcítený z toho že som zase po dlhom čase (a vyhýbaní sa) stretol Speváčku, som si povedal že proste treba nejaký ventil. Pozeráme... za pódiom dva klavíre. Poďme ho Bicista za jeden, ja za druhý.

„Začni niečo jednoduché, nechce sa mi veľmi pri tom rozmýšľať.“ vraví mi.

„Mne dnes o rozmýšľaní nič radšej nehovor.“ nepoviem mu to radšej a začnem.

Človek by ani nepovedal že sa bude dať počúvať niečo, čo hrajú dvaja nie úplne dokonalí klavíristi. Vlastne, mal by som hovoriť len za mňa. Aspoň na chvíľu som však mohol vypnúť. Keď sa tak nad tým zamýšľam, celý život je vlastne jedna veľká improvizácia. To asi znamená, že naučiť sa ho žiť je ako snažiť sa presvedčiť moju babku o tom, že Boh nieje. A keby ju poznáte, viete že je to proste nemožné. Na niektoré improvizácie sa však dá aj pozerať. Na tu moju už ale dlhšiu dobu nie.

"Kedy sa naučím žiť?"

"Možno raz. To už však asi nebudem ja taký akým som dnes."