po konci príde začiatok...

"Ukáž mi, akú hudbu počúvaš a ja ti poviem, aký si človek."

... keby sa dotyčný človek pozrel na môj playlist vo winampe, tak neviem teda, čo by mi povedal. Apocalyptica, Barry White, Björk, Zdob Shi Zdub, Sting, Enya, R. Rikkon, Bobby McFerrin, W. A. Mozart, Nightwish, DJ Tiesto, Faithless, Paul Van Dyk, Eminem... radšej nebudem ani pokračovať. Ešte by ste si mysleli, že len opisujem z výsledky z googlu, ktoré mi to vyhodilo po zadaní toho správneho výrazu. Prečo to tu spomínam? Vlastne ani neviem. To sa stáva, keď rozmýšľam nad vecami, nad ktorými by som nemal rozmýšľať.

Pamätám si to ako dnes. Bolo to niekedy začiatkom leta. Ako zvyčajne sme sa vybrali s priateľmi trochu pobehať bary a zakotviť v nejakej diskotéke. Väčšina z nich sú ešte spolužiaci zo strednej. Kľudne by sme si mohli vravieť aj "Spolok vzťahových trosiek". Už si vlastne ani nepamätám, kedy naposledy mal niekto z nás normálne fungujúci vzťah. To sme boli proste my. Už sme si aj vraveli, že my musíme byť prekliaty a každý, kto by si chcel niekoho nájsť, by sa musel s nami prestať stretávať. Ale boli sme vcelku dobre zohratí. Každý týždeň - piatky, soboty strávené spolu. Vždy to isté mesto, vždy to isté miesto, vždy tí istí ľudia, takmer vždy sme pili to isté. Mne to vtedy ale vyhovovalo tak ako to bolo. Väčšine ľudí by to vyhovovalo tak, ako to bolo.

V ten večer ma ale zaujalo niečo, čo nemalo s naším stereotypom nič spoločného. Nie, nebola to uvádzacia akcia na nový alkohol, ktorý sme ešte nikto nevyskúšali (i keď priznávam, že aj to by ma možno dosť zaujalo). Nebol to ani ďalší spitý chlapík, padajúci na podlahu a znova vstávajúci za nemalej pomoci jeho partnerky, ktorá ho však už aj tak mala plné zuby. Na pobavenie nášho Spolku ale stačilo aj toto. Ale nie. Snáď ma niečo tak všedné nevyruší z mojej vnútornej pohody, ktorú nenarušilo ani to, že mi došlo pitie a musel som si ísť objednať niečo nové. Koľko ráz som si hovoril, že toto sa mne nemôže stať. Že by som uvidel niekoho, kto by ma dokázal očariť tak ako ona. But not tonight!!!

Blízka príbuzná sestry mojej spolužiačky... to však nie je vôbec podstatné. Príde nový člen do partie, tak by sa patrilo ho/ju trochu bližšie prehliadnuť. Dozvedieť sa niečo o ňom/nej, rozvíjať konverzáciu, pozvať ho/ju na niečo, zatancovať si. Skrátka a dobre, „dámy a páni, pohodlne sa usaďte, objednajte si Váš obľúbený drink a cíťte sa s nami v pohode“. Výsledok nemôže byť lepší ako to, že bude chcieť s vami potom tráviť večery častejšie. Počas rozhovoru som sa však náhodou dozvedel, že dievča veľmi rado spieva, čo bol pre mňa dobrý impulz, čoby milovníka hudby, na to, aby som jej ponúkol že by sme mohli skúsiť trochu „zabliakať“ spolu. Vlastne: ona bliakať, ja hrať.

„ I keep on fallin`, in and out, love with you.“ To v vo mne rezonovalo ešte dosť dlho po tom, ako sme sa stretli u mňa doma. Klavír a ona. Moja Speváčka, ktorá aj tak nikdy nemala byť moja. Že ste sa dozvedeli všetko príliš skoro? Ani nie. To sú len okolnosti. Človek sa nemení. Iba sa prispôsobuje. Prispôsobuje sa svojmu okoliu. A keď sa on nechce prispôsobiť okoliu, musí sa okolie prispôsobiť jemu. Boli to najkrajšie tri mesiace, i keď sme sa stretali len pri športe a večer sami spolu v kaviarničkách, alebo s kolegami z nášho Spolku. No ako niekto kedysi povedal, všetko krásne sa raz musí skončiť a tak ako jarné kvety odkvitnú, ako farebné lístie na jeseň opadá zo stromov a príroda potom smúti, tak aj moje chvíle šťastia sa museli skončiť. Istý si samým sebou, snažím sa priateľstvo so Speváčkou posunúť niekam inam. Niekde ďalej. Ako po jari prichádza leto a z odkvitnutých kvetov sa stáva sladké, šťavnaté ovocie.

„Lovin you darlin`, makes me so confused.“ Buď som úplne mimo a neviem už rozoznať kedy ma dievča o mňa „viac než záujem“, alebo som sa fakt nemýlil a bolo v tom aj niečo iné. Chcela to, čo som jej ja už nemohol dať. Chcela len priateľstvo. Alebo to bolo inak? To sa už asi nikdy nedozviem, i keď vlastne sa to ani veľmi nechcem dozvedieť... A tak sa to všetko začína. A potom prišla potopa. Moja potopa. Pršalo dlho. Vlastne ešte stále prší. Trochu menej, ale stále dosť na to, aby som sa utopil.

Kto som? Na to už nepoznám ani sám odpoveď. Snáď na to prídem... ráno.