po konci príde začiatok...

Viete koho dokáže láska najviac zničiť? Kedysi som si myslel že jedna moja veľmi dobrá kamarátka, ktorá prežívala, no ­povedzme... trochu zložitejší vzťah, v ktorom sa dosť často stávalo, že ním viac trpela ako bola šťastná, je tá, ktorá trpí kvôli láske najviac ako sa dá. Ale bola tam jedna podstatná maličkosť. Ona verila. Verila v lásku a verila že ju našla, len možno bude treba na tom vzťahu trochu viac popracovať ako zvyčajne. To bolo pred možno troma rokmi, kedy sa občas stalo že jej stav sa mi naozaj niekedy nepáčil. Prebehli tri roky a ona stále má toho svojho, je s ním šťastná a klape im to, teda v rámci normy.

Takže by som sa mal asi zamyslieť znova. Koho láska ničí najviac? Na koho vie udrieť tak, že sa z toho nevie pozbierať? Nie je to tá, čo sa snaží vybudovať na perspektívnych základoch niečo stabilné. I keď sa dosť často nedarí... zaprší... udrú blesky... ale slnko opäť vyjde nad oblaky. Ona to vedela. Pretože verí a vie, že „to bude dobré...“ . Podľa mňa je to paradoxne ten, čo v lásku neverí. Neverí v ňu, ani ju nehľadá. Nevie, čoho je schopná. Ale ona príde. Isto. A príde ako búrka... mocná víchrica čo ničí všetko, čo sa jej postaví do cesty. A udrie na toho, kto pred tým ani neuvažoval, že by sa aj v jeho živote mohol strhnúť taký koncert. Orchester citov – vášeň, túha, bolesť, strach... Láska.

A potom zrazu padá. Stále hlbšie a hlbšie a keď si už myslí, že leží na dne a môže sa opäť raz odraziť a postaviť sa na vlastné nohy ukáže sa ona. Opäť len náhodou. Ako keď jarný vánok pohladí rozvíjajúci sa lístok stromu. Pohladí a on sa zachveje. A potom povie niečo, vlastne nie... napíše. Dnes sa už viac píše, ako rozpráva. Napíše niečo, čo zmení jarný vánok, na orkán beznádeje. Vlastne nie. Nádeje. A to je horšie. Jednoduché slová, ktoré majú človeka potešiť, ale stali sa mu skôr utrpením, „... ps: mám ťa veľmi rada“ a už nič. Nič iné, za nimi len prázdne ticho a pre mňa žiadne vysvetlenie. A človek sa bojí... spýtať sa len tak... A opäť som tam kde som bol, opäť tam, kde som nechcel byť. V neblahej nádeji, s jednou indíciou utvrdzujúcou ma v mojej nádeji, ale miliónom tých, ktoré by moju nádej zadupali do prachu zeme. Keby im to dovolím.

A tak, teraz som si už istý odpoveďou na moju otázku. Koho môže najviac zničiť láska? Odpoveď sa mi teraz zdá taká ľahká. Ja som ten, ktorého dokáže zničiť jediným pohľadom. Len tak mimochodom. Netušiac čo robí. A prečo? Lebo som nikdy neveril že niečo také sa môže stať. Možno by som bol odolnejší. Neviem. Uvidím čo to prinesie.

Bodaj by platilo to moje obľúbené: „človek rýchlo zabúda...“ .